Kaštieľ Mariássyho

Kaštieľ Mariássyho dnes budova obecného úradu, bol pôvodne stavaný ako renesančný z r. 1596, v pol. 18 stor. zbarokizovaný a začiatkom 19 stor. na priečelí upravovaný ako klasicistický. Je to dvojpodlažná budova s obdĺžným pôdorysom a trojtraktovou blokovou dispozíciou. Na priečelí je stredný trojdový rizalit, ktorý je členený na prízemí pilastrami a na poschodí pilierovou logiou. Ústredný vestibul je zaklenutý valenou klenbou s lunetami. V jednej miestnosti sa nachádza renesančný vyrezávaný strop, na kartuši mešternice s letopočtom 1596 a iniciálkami. Pokrývala ju šindľová ťažká manzardová strecha. V roku 1995 - 96 boli na kaštieli urobené vnútorné i vonkajšie opravy. V pôvodnom stave ostali vestibul, pracovňa starostu a kancelária matriky.

Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej

Rímskokatolícky kostol sv. Kataríny Alexandrijskej, pôvodne gotický z konca 13. storočia, prestavaný v 17. a 18. storočí, renovovaný r. 1900 a čiastočne v roku 1951.

"Je jednoloďový s rovným uzáverom, pristavanou sakristiou, bočnou kaplnkou sv. Žofie a predstavanou vežou, ktorej združené trojfoliové okná poukazujú na pokročilejšiu gotiku. Prebystérium je zaklenuté krížovou rebrovou klenbou. Loď mala pôvodne drevený strop a v 17. storočí bola zaklenutá krížovou hrebienkovou klenbou. Po celej dĺžke je pristavená kaplnka sv. Žofie z 18 str., zaklenutá korýtkovou klenbou, v sakrastii pruská klenba. Interiérová maľba je od majstra Jozefa Hanulu

z roku 1896. Hlavný oltár je ranobarokový, etánažny z konca 17. stor., v stĺpikovej architektúre rozostavané sochy svätcov po bokoch hlavného obrazu sv. Kataríny Alexandrijskej od majstra J. Hanulu.

Sú to sochy sv. Štefana kráľa a sv. Ladislava kráľa. V bočnej kaplnke je obraz sv. Žofie, tiež dielo majstra J. Hanulu. Voľné obrazy v kostole sú: Sedembolestná Panna Mária - barok z 18. storočia, Narodenie Pána-neskoroklasicistický z polovice 19. storočia.

Zrúcanina kostola obce Miloj

Pamiatkou nielen Spišského Hrušova, ktorá leží v katastri obce - západne od obce na parcele zvanej "Pri koscilku", bola osada MILOJ- Myloj. Na západnej strane obtekaná potôčikom, ktorý v stredoveku zaplňoval dnes už zaniknutý a vyschnutý rybník ležiaci v údolíčku na juhovýchod od bývalého kostola. Zo severnej strany lokalitu obteká potok Lodina. "Roku 1255 sa spomína ako kráľovský majetok na obidvoch stranách Hornádu..... Kráľ Bela IV. daroval v spomenutom roku územie Kuncovi (zaťovi spiš. župana Jordana), za zvláštne zásluhyzem Miloj, ktorá leží po obidvoch brehoch Hornádu a to i s lesmi" .... Myloy una cum nigra silua abuutraque parte fluuii Hernat existantem..."s takými výsadami, aké majú ostatní zemania. Povoľuje mu osídliť majetok jobagiónmi.... jobagiones ad ipsum terram Miloy posset congregare. Zároveň Kunca a jeho potomkov vyňal spod jurisdikcie spišského župana a dovolil mu vykonávať súdnu právomoc nad jeho osadenými jobagiónmi.

Hranice chotára podľa príkazu kráľovského vytýčil magister ABA. V neskorších rokoch nastáva spor medzi zemepánom z Miloja a zemepánom zo Spišského Hrušova pre pozemky. Spor vyvrcholil r. 1332. Okolo roku 1374 sa majetok Miloja drobí a drobenie pokračuje i v ďalších rokoch. Dôležitým poznatkom je správa z roku 1402. Podľa nej mala osada Miloj už toľko obyvateľov, že si postavili kostol, ktorý musel byť rozsiahly, zasvätený sv. Stanislavovi, o čom svedčia aj rozmery zachovanej veže Koscilka. V roku 1408 sa spomína aj milojský farár "plebanus de Miloy". Okolo r. 1500 boli tu už iba 3 - 4 poddanské rodiny. Ostatní majitelia pozemkov bývali v susedných obciach ( Sp. Hrušov, Vítkovce a Chrasť nad Hornádom). Odtiaľ prichádzali obrábať svoje pozemky. Potom sa správy o Miloy strácajú. Až začiatkom 16. stor. časť majetku Miloja dostáva odorínsky farár. Ďalšia časť pripadla roku 1513 Štefanovi Mariássymu, ktorý ju vymenil za pustu ležiacu pri Komarovciach."